Esej sa snaží súčasnému čitateľovi a divákovi priblížiť to, čo je na gréckej tragédii najťažšie preložiteľné, pritom ale tvorí prinajmenšom významnú časť samotného jadra tragičnosti: zvuk stonania a žiaľu, zvuk na pomedzí prostého výkriku a artikulovanej reči, zvuk, ktorý aténska priestoru akcieschopnej politiky, avšak ponechávala pre neho miesto v konfliktnom, vnútorne rozpornom a aluzívnom priestore tragédie.