Hajao Kawai (1928-2007), prvý jungiánsky psychoanalytik v Japonsku a autor publikácií z tejto oblasti (napr. oceňované Japanese Psyche), patril medzi popredné osobnosti japonskej kultúry a školstva; zaoberal sa oi súvislosťami medzi zenovým budhizmom a psychoterapiou. Vo svojich prednáškach pre združenie Eranos v Ascone, z ktorých táto kniha čerpá, sa snažil o priblíženie východného chápania sveta ľuďom Západu a špeciálne sa zamýšľal nad tým, či vôbec a ako napr. koncepty bytostného Ja a individuácie korešpondujú so skutočnosťami vnímanými vo východných. . V Kawaiovej práci sa tak stretneme s rozprávkovými, snovými a mytologickými motívmi v klasických japonských príbehoch (Rozprávka o Urašimovi, Torikaebaja, Snový denník svätca Mjóe, Dom penice atď.) a tiež v teogonických textoch zo stredovekých kroník Kodžikiy a Nihon medzi jednotlivými božstvami panteónu.

Vo všetkých týchto naratívoch autor nachádza niekoľko významných východísk: zahrnutie skutočnosti do pojmu džínsov, kozmologický princíp jüan-čchi (jap. engi), koncepciu „prázdneho stredu“ a poňatie krásy, spočívajúcu na vyváženosti a úplnosti. Z tohto pohľadu a so skúsenosťami z hlbinnej psychológie potom nachádza kľúč k často ťažko uchopiteľným dejom, ako sú estetické vyústenie v rozprávkach (na rozdiel od západného vyznenia etického), premenlivosť mužskej a ženskej role či neobvyklé funkcie škaredosti, nedokonalosti a smrti. Za všetkými jeho postrehmi sa pritom skrýva dlhodobá osobná prax, sprevádzaná aj japonským umením zachytiť plynutie života v ľudskej prirodzenosti.