Akonáhle raz prepadnete tangu, ste lapení na celý život. Robert Fulghum ten pohlcujúci pocit pozná. Aby svojmu osudu šiel ešte viac naproti, vydáva sa do zeme tangu zasľúbenej: nasadá na loď, ktorá pri oboplávaní Južnej Ameriky stroskotá, cestuje po Argentíne vlakom s domorodcami, je na ulici prepadnutý a okradnutý, skoro príde o život pri silnej víchrici, chodí na hodiny povrazochodectva, s chuťou jej, pije a zoznamuje sa, premýšľa o argentínskych dejinách, diktatúre, ekonomike, kultúre a mentalite. Ale predovšetkým: tancuje, tancuje, neustále tancuje. Tancuje aj po svojom návrate do Spojených štátov, možno tancuje aj práve teraz.
Ako totiž hovorí sám autor: „Keď sa vedci zaoberali prevenciou stareckej demencie a Alzheimerovej choroby, zistili, že zo všemožných aktivít je najprínosnejší spoločenský tanec. Nebezpečenstvo mentálnej atrofie môže byť až o 76 percent nižšie, ak sa dotyčný občas naučí nový tanec a pokiaľ často tancuje. Prečo? Pretože pri tanci sa zapájajú mozog, telo a procesy hudobné aj emočné. Podstatou je to, že sa musíte v zlomku sekundy rozhodovať a využívať všetky schopnosti. Keď teda ľudia hovoria: "Tango? V tvojom veku? Nezbláznil si sa?" tak ja odpovedám: ,Nezbláznil, a ani to nemám v úmysle.' Verím v tancovanie. Tancovať budem až do konca svojich dní."