Román Pavly Horákovej ponúka pozoruhodný dialóg dvoch rozprávacích hlasov, ktoré delia viac ako sto rokov: z našej prítomnosti sa ozýva učiteľka Anežka, ktorá sa snaží vyznať vo vlastných zmätkoch aj v zmätenej dobe, a pritom premýšľa nad rukopisnými pamäťami moravskej dedinky Kataríny, svojrázne ženy, ktorá nedostatok formálneho vzdelania vynahradzuje vrodenú bystrosťou a vnímavosťou. Medzi mnohými témami, ktoré obe roviny rozprávania spájajú, vyniká jedno: fascinácia, ktorú obe ženy pociťujú tvárou v tvár Viedni, tomuto zvláštnemu amalgámu svetáctva a provincializmu, hektickej súčasnosti a nostalgie po nenávratne uplynulej minulosti, cudzieho a dôverne známeho – a svojho času aj druhému najväčšiemu českému mestu. Katarína sa zdržiavala vo Viedni v roku 1912, teda v čase, keď sláva pyšnej cisárskej metropoly vrcholila. V roku 2020 sa do Viedne v jej stopách vydáva Anežka, aby sa o svojej predchodkyni dozvedela viac. Pritom zisťuje, ako pevne previazané sú dejiny českých krajín a Rakúska, objavuje skutočnosti, o ktorých sa u nás príliš nehovorí, či dokonca hovoriť nepristane, do toho rieši svoj milostný život, a akoby mimovoľne prichádza na to, kým vlastne je - a kým by chcela byť - ona sama.