Obtiažne interpretovateľné krátke poviedky Liliane Giraudon balansujú medzi poéziou a prózou (ktorá neexistuje), provokáciou a mätením, medzi intuitívnou esejistikou a fantasmagóriou.
Tucet textov krúži okolo témy tela ako znepokojivého a zároveň nevyhnutne až sadovsky fascinujúceho objektu, podrobeného násiliu, rastu, pohybu, rozpadu. Rovnakou unikavou organičnosťou sa pritom vyznačuje aj „temná hmota“ jazyka.
Pokusy logu si túto organičnosť podmaniť, štruktúrovať ju, nutne ústia vo frustrácii, ale aj húževnatosť: Clarac neprestáva experimentovať s medzidruhovým krížením. Mladý muž prevádzkuje hnilobnicu. Iného muža obťažuje fekálna čuchová halucinácia. Dievča kŕmi racky zmrzačenými rybami. Sochárka vyrába z rozpitvaných bábik umelecké diela. Ľudí rodia včely. Na hroby sú pokladaní chrobáky. Prekladatelia z mŕtvych jazykov sa v Purpurovom salóne bolestne stretávajú so životom. Toto bipolárne napätie uzatvára Liliane Giraudon do neprispôsobivých a hocikedy nepríjemných obrazov.