Téma tejto štúdie tvorí Stanislavského poňatie herectva ako tvorby, čo súvisí s fenoménom tak charakteristickým pre obdobie modernity, aký predstavuje objav ľudskej kreativity. Preto nebolo možné pominúť vývoj, ktorý KS Stanislavskij (1863-1938) dovŕšuje.
Ide o vývoj od výkonu v úlohe k tvorbe postavy a od predstavenia písaného textu k inscenácii. Vedúcim činiteľom v divadle sa stáva režisér. Stanislavský sa však ako režisér a pedagóg sústreďuje na rozvíjanie hereckej kreativity.
Cesta, ktorú na to nachádza, vedie od slov písaného dramatického textu k tomu, čo tieto slová živia a čo priamo nevyjadrujú, ale často aj skrývajú. Stanislavskij tak odkrýva ďalšie cesty modernému divadlu v rámci vývoja, ktorý nielen v lekárstve zosobňuje Karl Rokitansky s ideou postupu „od zjavného k skrytému“. Tá sa stala aj jedným zo zdrojov Freudovho objavu nevedomia, ktorým sa inšpiroval aj Stanislavskij. Knihu o "tvorivom podvedomí", ktorú mal rad jeho zamýšľaných diel vyvrcholiť, nenapísal; ponúkol ale v rámci svojho "systému" rad postupov, ktorými možno podvedomie prilákať k účasti na vedomej tvorbe.
Podobné "iracionálne zdroje tvorby" chceli demystifikovať umelecký revolucionári inšpirovaní tzv. vedeckým svetovým názorom; väzili pritom úplne v rámci druhej, industriálnej fázy modernity. Stanislavského snaha o spojenie vedomého s nevedomým a techne s poiesis má tým skôr čo povedať k problematike spájania individuálnej tvorivosti s tímovými projektmi príznačnými pre tretiu (súčasnú) fázu modernity.
Záver života Stanislavského poznamenal spolu s chorobou zápas so špecifickými podmienkami umeleckej činnosti v ZSSR, v ktorých sa tvorba (tvorba čerpaná z prirodzených zdrojov) javí ako súčasť zápasu moderného človeka so smrťou.