O mojej mamičke sa už napísalo pár knižiek, vyšlo niekoľko článkov v tlači a natočil sa dokument. Niekedy za mnou autori prišli, ale mnohí, zvlášť tí,, od novín", sa ani nenamáhali. Opisovali. Väčšinou z filmu, kde som o mame rozprávala. A hoci sa Markovi Boudovi dokument podaril, opisovači vytrhávali vety z kontextu a kazili tak, čo mohli... Stačí predsa vynechať slovo, zmeniť interpunkciu a všetko prestane byť pravda.

Že sa na nich hnevám? Ale vôbec nie. Oni pri tom neboli. Oni s mojou mamičkou nechodili nakupovať, nevarili, nehádali sa a neobjímali sa. Nerozprávali sa dlho do noci, nestonali, neplakali a nesmiali sa. Oni nestretli všetkých tých ľudí, čo prešli naším životom. Jej aj mojím. Pretože my dve sme boli svoje dievčatá. V dobrom aj zlom. Až do konca.

Viem, že mame niečo dlhujem. Chcem ten dlh splatiť. Chcem rozprávať o stretávaní. O stretávaní sa s ľuďmi, ktorí nás poznamenali. Boli s nami roky alebo len okamih. Napriek tomu sú nezabudnuteľní. Vniesli do nášho času na tomto svete svetlo alebo tmu, smiech alebo slzy, alebo oboje. Tí ľudia zanechali stopu v mojej mysli, v mojom srdci, pretože si ich spájam s mamičkou. Bez nej by som ich nikdy nespoznala.

Že ste chceli počuť o Irene Kačírkovej a ja vás vôbec nezaujímam? Chápem, ale bezo mňa to nepôjde. Bola som pri tom. Pri stretávaní aj míňaní.
Mama a ja. My dve a niekto tretí. Prišiel, aby nás potešil, obdaroval alebo rozdelil. Dal nám lásku alebo bolesť. Odišiel a my sme zostali. Spolu. Dodnes.