Duša človeka je plná protikladov, domnieval sa Carl Gustav Jung. Svoje miesto v nej má rozum aj vášeň, svetlo aj tieň, mystika i banality všedného dňa. Tvrdil tiež, že tieto protiklady sa môžu – na prvý pohľad nelogicky, o to však tajomnejšie – zjednotiť. A práve ono záhadné zjednotenie protikladov je potom znakom zrelej, zdravej a tvorivej duše. Poézia Martina Nawratha dokáže práve toto: zmierovať protiklady. Jeho verše sú civilné aj mystické, brnenské aj kozmopolitné, hravé aj smrteľne vážne. Stretáva sa v nich archanjel s dôchodcom, zlatý dážď s pendolínom. A predsa tento kaleidoskop protikladov nepôsobí chaoticky, neprirodzene alebo gýčovito. Naopak. Ako by sme sa pri čítaní týchto riadkov pozerali cez rameno stredovekému alchymistovi, ktorý vo svojom tiglíku mieša prapodivné prísady (krídlo netopiera, vlas panny, sľudu, akési bobule, kosť vrany) a pritom verí aj dúfa, že sa mu podarí premeniť ich na zlato. A hľa: v tiglíku sa čosi zalesklo…