Vo svojej piatej zbierke Ján Lanka komentuje život okolo seba. Zaujme už titulnou básňou Šum v podvedomí, ktorá dala zbierke meno: Som človek z mäsa, krvi, plno kostí / Ochočený matkou, otcom, spoločnosťou / A pod ťarchou evolučnej krivky v grafe / len si tak niekedy poeticky krafu.
Hoci sa v mnohých z básní dotýka medziľudských vzťahov, nikdy jeho básne nevyznievajú bezvýchodiskovo. Kniha je sprevádzaná fotografiami Tomáša Bohánka, na ktorých je autor zachytený v maske klauna, ktorý pozoruje svoje okolie, a básne potom fungujú ako jeho pomyselný vnútorný hlas. Ako prekvapené prekvapenie, ako sme schopní so svojimi životmi nakladať.
Autor nesúdi. Len dáva nahliadnuť do svojich myšlienok: Donedávna som ani nevedel, že ho mám / Našiel som cestu k svojmu srdcu / Už ho len tak lacno nenosím / Načúvam jeho hlasu s pocitom / akoby som ho poznal roky!