Prvotina Jana Vozky Svetlo spoza dverí nie je nesmelým ťukaním začiatočníka na postranný gól hradu poézie, ale oveľa skôr suverénny vstupom hotového básnika hlavnou bránou. Konzistencia a sústredenosť tém, zrejmá istota vyjadrovacích prostriedkov i určitá vyzretosť v obsahu aj forme jednoznačne poukazuje na autora, ktorý už nejaký čas kráča krajinou literatúry, hoci zatiaľ mimo jej oficiálnej publikačnej štruktúry.

Vozka je predstaviteľom civilnej poézie v tom najpozitívnejšom slova zmysle, teda poézie, ktorej inspiračným zdrojom je každodennosť, rodina, priatelia a ľudia vôbec a tiež miesta, ktorými autor prechádza alebo sa na ňu zdržiava. Jeho literárny jazyk si uchováva svoju primárnu funkciu, teda byť oznamovacím a výrazovým prostriedkom a dokáže tak byť podľa potreby prozaicky prostý, expresívne výbušný aj lyricky jemný.

Ale či už ide o širšie epické plochy, v ktorých sa autor často vracia do detstva, alebo sa ponára do nejasného pradiva rodinných a medziľudských vzťahov, alebo o drobnejšie lyrické reflexie, kde zase skôr do popredia vystupuje krajina a jej premeny v denných a ročných dobách , autor nikdy tak úplne nekĺže po povrchu, ale vždy sa poctivo snaží za prvotnou vrstvou reality s jej pominuteľnosťou, uplývaním a nepokojným pohybom hľadať niečo viac. Ten skrytý pevný bod, ktorý pohne zemeguľou, to slávnu eleatskú nemennú podstatu, teda inými slovami zmysel našej existencie, dôvod nášho zdržiavania v tomto čase av tomto priestore.