Erudovaný, neprestajne plynúci esej Michala Janatu o "sypkej nehmatnosti smrti", hoci môže na prvý pohľad pôsobiť trochu nihilisticky, je živým a borgesovsky rozvetveným organizmom. Jeho torzovitý charakter akoby naznačoval rozpadanie a strácanie tvaru vecí. Počujeme nepočuteľný zvuk presýpacích hodín, kedy zrnká okamihu miznú v minulosti. Text je brutálne úprimný, neľútostne vtipný, traskavý ako trhavina, originálny a myšlienkovo bohatý, ale aj inšpiratívne vracajúci tabuizované témy do tohto chaotického ak "smrti ubaveného sveta".