V súbore poviedok Garanti sans moraline (Tábor Radostnej vedy, 2004) usiluje autor cez príbehy jednotlivých postáv nahliadnuť intímnu hĺbku a tabuizované končiny ľudského osudu. Kniha sa tak stáva naliehavou a autentickou výpoveďou človeka v hraničnej životnej situácii, manifestom "veselého pesimizmu" a humanizmu zbaveného akéhokoľvek moralizovania či klišé. Vo voľbe tém sa jednoznačne odráža autorov komplexný pohľad na človeka súvisiaci s jeho psychoanalytickým a antropologickým vzdelaním: detailný pohľad na posledné chvíle umierajúceho človeka a popis rituálu spojeného so smrťou, príbeh potratu antiutopická alegória o koncentračných táboroch a konzumný antropocentrický iných, "nepohodlných", ao to viac pálčivých tém. Pričom ale autorovi nechýba zmysel pre humor, často plný horkej irónie, hravosť a kompozičnú nápaditosť. Pochmúrny tón rozprávania sa naživo strieda s anekdotickými výstrelkami, závažné filozofické témy kontrastujú s grotesknou obrazotvornosťou, ktorou sa nazerajú, a "uvedomelý" autorský vzdor je miestami ironizovaný adolescentným štýlom.