Autor spísal svoju epopej nie ako patetický príbeh tohto literárneho žánru, ale ako veršovaný opis života v terezínskom gete. Reportáž tvorí chvatne zapisované reflexie, ktorými si Hartmann pomáhal pochopiť osudy obyvateľov geta. Zároveň chcel zanechať svedectvo o živote, udalostiach ao tých, ktorí sa v predtuche svojej smrti "modlili za večný mier, ľudskosť a lásku". Z jednoduchých veršov sa skladajú ľahko ironické obrázky z geta prechádzajúce v balade, ktorú jej autor píše stále viac s "úsmevom cez slzy". So svojou zväčšujúcou sa nostalgiou as ohľadmi k predpokladaným čitateľom zanecháva svoje poznanie tým, o ktorých veril, že mu budú chcieť porozumieť.