Textová genetika či genetická kritika, ktorá sa zrodila v sedemdesiatych rokoch 20. storočia vo Francúzsku a ktorej hlavným strediskom je parížsky Inštitút pre moderné texty a rukopisy (ITEM), sa usiluje o obnovenie a prehĺbenie štúdia textov vo svetle ich pracovných rukopisov. Charakterizuje ju presun záujmu od textu k písaniu, od štruktúry k procesu, od autora k pisateľovi či od diela k jeho genéze. Texty - a to nielen literárne - sú (re) interpretované za pomoci výpiskov, pracovných poznámok, skíc a brouillonov (náčrtov), z ktorých sa zrodili a ktoré skrz rad metamorfóz viedli k tlačom fixovanej podobe diela. Táto disciplína dnes ovplyvňuje koncepty textológie mimo hraníc francúzskej literárnej vedy a jej prístupy sú brané do úvahy aj textovou kritikou anglo-americkou, nemeckou, talianskou, ruskou či poľskou.
Kniha popredného francúzskeho odborníka Pierra-Marca de Biasiho Textová genetika (Génétique des textes, 2011) je prvým českým prekladom práce z okruhu genetickej kritiky. Prezentuje ju ako samostatnú a sebavedomú disciplínu, ktorá štúdium zrodu diela nepodriaďuje žiadnemu ďalšiemu zreteľovi (napr. edičnému), a českému čitateľovi poskytuje základnú terminologickú a konceptuálnu výbavu pre danú oblasť. Ide o syntetický úvod, ktorý svojou prehľadovou a zhrňujúcou povahou predstavuje vhodný vstup do dnes už značne rozvitej a komplexnej disciplíny. Pojednáva o jej dejinách, základných konceptoch, technikách a metódach a jej vzťahoch k priľahlým oblastiam (poetika, psychoanalýza, fenomenológia, lingvistika atď.). Potenciál genetického prístupu je neskôr predvedený v mikrogenetickom rozbore postupných premien prvej vety Flaubertovej Legendy o svätom Juliánovi Pohostinnom. V záverečnej kapitole knihy je premýšľaná budúcnosť genetickej kritiky v ére plne digitálnych rukopisov a zrod všeobecnej vedy o tvorivom procese.