Novú zbierku Ivana Wernischa bude oboznámený čitateľ právom vnímať ako jedno z básnikových vrcholných diel. Niekoľko desiatok formálne rôznorodých textov, od krátkych, úsečných básní cez celý rad dlhších básní v próze až po zdanlivo rozverné finále, v ktorom tvorca niekoľkými básňami nadväzuje na svoje niekdajšie autorské alter ego Václava Rozohnala, nezameniteľný zmysel pre humor snová obrazivosť, tušová ľahkosť a zenová bravúra lyrických obrazov, ale aj všeprestupujúca ťažká melanchólia av neposlednom rade početné motívy životnej rekapitulácie a jemné, ale neprepočuteľné tóny lúčenie… to všetko sú tehly, z ktorých je postavené Wernischovo úplne.