Súbor siedmich obsiahlych listov drevorytca Jozefa Váchala (1884-1969) jeho jedinému žiakovi a celoživotnému priateľovi Jozefovi Hodkovi (1888-1973), napísané medzi rokmi 1949 a 1963, je možné vnímať ako ironicky horký smiech-výsmech. pýchou. Ako návaly neskorej náruživosti, nedostatkom súdnosti a prehlbujúcim sa alkoholizmom napučanými na samú hranicu znesiteľnosti. Ako jedinečný vhľad do každodennosti starnúceho umelca, žijúceho stranou verejného záujmu a na pokraji existenčnej krízy. Ako poznámky k Protektorátu Čechy a Morava, k rokom bezohľadne kolektivizovaného vidieka a budovaniu socialistických "šťastných zajtrajškov" kam len oko dohliadne, ktoré napriek štylizácii približujú jednotlivé udalosti s až prekvapivou vernosťou. Ako nadčasové úvahy svojrázneho, nielen na svoju dobu mimoriadne sčítaného a prenikavo mysliaceho písma, ktorému chýba partnera do diskusie - a tým aj tak potrebný korektív. Ako báseň v próze, ako umanutý samohovor. Ako svišťanie elektrinou poháňaných drevorytových nástrojov vlastnej výroby, niekedy kúzliacich obrazy berúce dych a inokedy zas otáčajúcich sa úplne naprázdno. Všetky tieto a ďalšie spôsoby čítania sú vzhľadom na mnohoznačnosť a otvorenosť Váchalových textov úplne namieste a predstavujú tiež jeden z hlavných dôvodov ich čitateľskej atraktivity bez ohľadu na dobu vzniku a meno adresáta.

„Tu v tej krajine, čo práve žijem, najprv bývali (v Prahe) Židia a vystriedalo sa na nej už niekoľko typov ľudstva. ňom. Potom dostane vojpoveď, odsťahuje sa a príde nový nájomník, zariadi si tam splachovacie klosety a kúpeľne, je tam spokojný - a tu máš! Už sa na neho tlačí iný záujemca, nájomník musí von a história sa opakuje. U nás sa najprv vybrali perka podnájomníkom a želaj: nemecký myši tu nepotrebujem, av tú ranu dom plný rusov, všetko nimi zamorené a želaj sa uvažuje o tom, nasadiť sem čínsky kraby, ale majiteľ domu s tým spokojný nebude. a zem všade rozrušená, ťuhýky nemajú kam zaliezť do krovia, luňáci a káňatá, čo požierali háďatá, sú v lufte ohrozovaný na živote tými lietadlami, ruže a fialky nasmradli tými vejparmi z tovární, sama pše sa patrí rozrásť sa nemôže, mlá ďatá druhu homo sapiens nechcípajú tak veľa ako predtým, samá Masna a teľatník, na vojnu aby si celú generáciu čakal - a vôbec svet stojí čím ďalej tým viac za hovno!"