S tvorbou Jozefa Holcmana som sa prvýkrát zoznámil asi pred tridsiatimi rokmi. Už vtedy mi došlo - to nie je len spisovateľ, to je živel. Predpoklad sa splnil, jeho texty sa dajú prirovnať k tryskaniu gejzíru: sú oznamované jedným dychom a uchopiteľné iba v závratnom lete. Polyfónna Holcmanovčina. Dobrý čitateľ ju vychutná, až keď slovotrysk zmĺkne a sčerená hladina ponúka čím ďalej jasnejší pohľad kamsi ku dnu. A od dna opäť letom nahor. Posledná knižka prináša okrem spomínanej Holcmanovčiny aj niečo navyše. Jozef ju ozvláštnil tromi samorastnými spisovateľmi: Ľudovítom Vaculíkom, Karlom Pavlištíkom (etnografom) a Miroslavom Žigmundom (cestovateľom). Vydal sa s nimi na vychádzku sledujúcu Vlársku dráhu a jej okolie, pričom väčšinu času netrávi vo vagóne, ale na voze ťahanom koňmi. Tak je to aj s „mapovaním“ onej pôvodnej cesty, tá čoskoro stráca na dôležitosti. Sme vtiahnutí do stretávania sa s osobnosťami, čo majú alebo mali k tomu kútu Moravy poprípade k Jozefovi nejako blízko (Skácel, Komenský, Volavý, Oliva, Pitínsky, Polívka, Pivečka atď.). Do diania totiž navyše vstupuje Anjel, ktorý je personifikáciou autorovej pamäte. Vznáša sa nad pútnikmi a umožňuje obohacovať prostý dej a autentické myšlienky ich presahom či priamo úletmi k fantázii. Tretia cesta. Vyzývavý titul, riadky nabité energiou. Antonín Bajaja