Údelom umelca je vždy samota. K samote patrí pes a kôň. Zviera vedľa teba samotu podčiarkne. Mráz, cigareta a káva. Až keď sa vysrieš ráno v mraze na latríne, až potom naozaj sa rozední. Pravá tvár sa skrýva v každodennosti: Každá dedina má svoju metalovú kapelu, ktorá každý víkend obráža zábavy v okolí… Na dedine vyrábajú z motoriek a trabantov traktory… Dedina vyčkáva, na obzore žiadna kozmická loď nepristáva. Cestou späť vzali sme pani stopárku. Smrdela. Dalibor sa smial mojej ľudomilnosti. Život je vyletieť. Rytmus a až potom zvuk, zvuk dôležitejší ako hudba. Tiahli sme zo stanice v Moravsky'ch Brániciach hore k chatám. Pôda zamrznutá, na nej sneh, na bôbe vo vleku môj starší syn. Vtedy tak mali. Vedľa poskakovala Ty'na, ešte živá. Chatová osada úplne prázdna. Hlavne byť bokom, vôbec ničomu sa nediviť, preplávať mestom bez emócií. Nepokoj je v tých druhoch. V kachliach praskalo, za oknami mráz, dieťa zaspalo a my sme písali na striedačku. Každej jednu dve vety, vznikali manifesty. Keď padali Perseidy, čo si si prial? Nič, ja som to nestihol. Čím menej krámov so sebou ťaháš, tým sa ti ide lepšie. A tvoja elektrická gitara o to tvrdšie znie. Karel Škrabal