Čo vo svojej krajine zanecháva ten, ktorý z nej odchádza? A čo v nej nachádza ten, ktorý sa vracia? Z vyhnanstva či z dospelosti sa človek vracia na miesto, kde sa odohrala minulosť, do zeme, ktorá je stále rovnaká. Nevinný pohľad dieťaťa a múdrosť človeka, ktorý veľa zažil a videl bez toho, aby sa pohol z miesta, sa prepletajú so zmarenými snami, s ďalekou vojnou, ktorá prebleskne v jedinom obraze: zranení vojaci vo vlaku.

Tieto poviedky, ktoré Tizón napísal v rokoch 1958 a 1959, boli prvýkrát publikované v roku 1960 v Mexiku. Všadeprítomný prvok a zároveň metaforu v nich predstavuje vlak, ktorý je symbolom prchavej vízie zanikajúceho sveta i prísľubom cesty do ďaleka a rovnako ako Tizónova próza utvára spojnicu medzi dvoma svetmi a kultúrami.

V emotívnom predslove sám autor priznáva, že v tejto knihe sa nachádza "jadro takmer celého môjho neskoršieho diela, ktoré pojednáva o čase, ceste, vyhnanstve a návrate - má Odyseova jazva".