Vypuknutie vojny zastihlo Jozefa Dudka na prázdninách po absolvovaní 3. ročníka učiteľského ústavu. Prvým odvodom však kvôli očnej vade neprešiel a mohol doštudovať. Straty na bojiskách ale rástli, takže v lete 1915 nastúpil vojenskú službu aj on. Očná vada už nebola prekážkou. Bol poslaný do Rakúska na dôstojnícky výcvik. Tu sa prvýkrát stretol s protičeským postojom niektorých nadriadených aj kolegov. V januári 1916 odišiel na východný front, kde sa čoskoro zranil, načo ho ale podozrievali zo simulácie. Už v máji tak bol poslaný na front do Talianska. V lete sa však opäť sťahoval na východ, kde bolo treba zastaviť ruskú ofenzívu. V apríli 1917 sa vrátil na taliansky front. Všade sa ale stretával s nekompetentnosťou a laxnosťou nadriadených dôstojníkov a ich rastúcou nedôverou ku všetkému českému. V máji 1917 ho zajali Taliani. V zajatí sa zoznámil s myšlienkou boja za čs. samostatnosť. Tieto skúsenosti ho – spolu s rastúcim nepriateľstvom nemeckých a maďarských kolegov – nakoniec zaviedli do radov čs. vojská, s ktorého 34. streleckým plukom prekonal slávny boj na Doss Altu a vojnu o Slovensko v lete 1919.