Je to len pár slov úvodom, avšak je mi trochu úzko z ťažoby významu, keď po opakovanom čítaní výnimočnej zbierky som sa pustil tam, kam nás Ondřej Fibich prvýkrát viedol, k obrazom ženy „stratenej v zeleni“. A pri svojom inotajnom hľadaní som si uvedomil celkom konkrétny fakt, že zo Strakoníc do Janovíc vedie cesta okolo nás. Janovice sú cez kopec, asi tak „hodinu chôdze“. A do Janovíc šiel básnik na svojej ceste z juhu „rozvrátenou bránou krajiny pri Počepicách“, kde sú sochy sv. Jána a sv. Vojtecha, teraz už reštaurované a snáď doposiaľ neukradnuté. Na Sidónii Nádhernú, okolo ktorej bývalého panstva jazdím takmer denne do Benešova, často myslím, vnímam ju ako obraz našej krajiny. S jej európskou kultúrou a tragikou vývoja. Rodina, vzdelanie, zmysel pre estetiku a poéziu, prvá veľká vojna, rozpad monarchie, pozemková reforma, sláva prvej republiky, druhá veľká vojna, nemecká okupácia, ona vyhnaná esesákmi zo zámku do statku za koľaje sedlčanky, odkiaľ mohla len pozorovať skazu svojej pes . Potom oslobodenie s tankami na dvore a onedlho príval červené kozy a rozkradnutý či rozbitý interiér. Nakoniec útek do Anglicka, čoskoro jej smrť a po dlhšej dobe návrat jej pozostatkov – pri spomínaní po prevrate a návrate demokracie. Nemyslím si, že je možné upútať úplne mračná, snáď sa len o to pokúsiť. Život je určite veľkou hrou, bolesť a smrť sú vždy za stolom. Fibichova zbierka o tom svedčí. Hľadajme jeho aj našu Sidóniu Nádhernú v zeleni. A v nádeji. A nech pečať do nás vkladá brečtan.