... šiel som sám. Hladina fjordu bola ako zrkadlo. Plávajúce ľadovcové kryhy na ňom sa ani nepohli. Ba aj mierny vánok náhle úplne ustal. Tundra mlčala. Celý svet stíchol a ustrnul. Prestal som starnúť a nemal som potrebu vôbec dýchať. Nič... len som intenzívne cítil prítomnosť Boha...

Áno, tak v týchto a podobných chvíľach sa vo mne prebúdza, "písanie poézie." To sú tie správne podnety a impulzy, ktoré ma napĺňajú a vrývajú nezhojiteľnú, trvalú jazvu do mojej duše. Tieto hlboko precítené okamihy, stávajú sa na to tvorivým motorom pre moje písanie. Prežité emócie sa zhmotnia do formy básní. Ako v tejto knihe, ktorá obsahuje dvadsaťjeden básní a deväť tematických zamyslení. Avšak všetky moje básne nie sú iba o severe. Sú aj o ,,láske" o ,,spoločnosti" o ,,Bohu ako aj v mojich ,,úvahách" hĺbam nad ,,chudobou", ,,mierom", alebo ,,nesmrteľnosťou duše." Musím písať. Musím písať a je mi jedno kde. Musí ,,to" von. Keď ,,to" príde, musí ,,to" skrátka von...
A tundra mlčia. Len ma pozoruje. Mňa, malý špinavý uzlíček svalov. A ona, ona taká krásna, majestátna vo svojej drsnosti... Áno, áno! Drsná krása! Drsná krása!... Ďakujú. Tomáš Zatĺkal