Na jeseň roku 1977, po dramatických udalostiach "roku Charty", spísal Václav Havel reportáž líčiace prvé hodiny Vyhlásenia Charty 77, následné vyšetrovanie, štvormesačnú vyšetrovaciu väzbu, ktorú na neho uvalil komunistický režim, prepustenie a neskôr mučivé sebapytovanie. Ako Havel uvádza v Diaľkovom výsluchu, asi stostránkovú reportáž niekam ukryl a "už dávno neviem, kde je. Napríklad ju niekedy nájdem".
Za svojho života už reportáž nenašiel, ale objavila sa v pozostalosti jeho blízkeho priateľa Zdeňka Urbánka, kde ju našiel jeho vnuk David Dušek. Text, ktorý má do značnej miery fragmentárnu povahu, z najväčšej časti zrekonštruovala a teraz vydáva Knižnica Václava Havla.

V pôvodnej osnove, ktorá je súčasťou rukopisného nálezu, Václav Havel počítal s niekoľkými sprievodnými eseji iných autorov na témy, ktorými sa v texte zaoberá. V tomto duchu je aj vydávaný súbor doplnený esejou Anny Freimanovej, Petra Blažka, Davida Duška a Michaela Žantovského, ktorý je zároveň editorom celého zväzku. Anna Freimanová sa zaoberá divadelnými súvislosťami Havlovho textu, najmä zrejmou a priznanou inšpiráciou na spísanie faustovského Pokúšania. Historik Petr Blažek odpovedá na otázku, ktorú si Havel kladie ohľadom vyšetrovateľov, ktorí ho v roku 1977 dostali na starosť – „kto to vlastne sú: čo znamenajú? Prečo sú?“. David Dušek prispieva osobnou spomienkou na počiatky Charty a jej iniciátorov z perspektívy osemročného dieťaťa. Konečne Michael Žantovský sa zaoberá Havlovými morálnymi dilemami roku 1977 a snahou o ich riešenie.