Intenzívnu korešpondenciu oboch adresátov cez železnú oponu (Prečan žil v rokoch 1976-1989 vo vtedajšom západnom Nemecku, Havel v Československu) uľahčila pomoc diplomatov pôsobiacich v Prahe, predovšetkým Nemcov Wolfganga Scheura a Kanaďana Petera Bawella. Okrem 244 listov, ktoré si Havel s Prečanom vymenili v rokoch 1983-1989 (Prečan ich napísal 113, Havel 131 – zaberajú 630 tlačových strán), sú v knihe vytlačené dva ich listy z prelomu rokov 1978-1979. Na 140 stranách tematicky usporiadaných príloh sa v knihe uverejňujú dokumenty s korešpondenciou tesne súvisiace: okrem iného Havlova korešpondencia s Jozefom Škvoreckým ohľadom vydania knihy Listy Oľge, s Pavlom Tigridom (štyri listy z roku 1984) as Jiřím Pelikánom. Knihu uzatvára štúdia historika Jiřího Suka Spoločne pre Chartu 77, nezávislú kultúru a slobodné Československo. Podľa Suka patria listy Václava Havla a Viliama Prečana k najdôležitejším a najzaujímavejším prameňom dokladajúcim systematické spojenie domácej a exilovej rezistencie v čase Charty 77.

O čom si tí dvaja písali, niekedy v dlhých listoch, inokedy v krátkych odkazoch, ale skoro vždy v zhone, v časovej tiesni, ktorá nedovoľovala štylizáciu? V mnohých dimenziách tu vyvstáva obraz „československej agendy“: vzájomná informácia o problémoch disentu z jednej a exilu z druhej strany, dojednávanie a pokyny o tom čo zariadiť, čo uverejniť v zahraničí, čo obstarať pre potreby „domova“. Striedajú sa s úvahami o dejinách, o diskusiách i osobnostiach v prostredí disentu a exilu. Dočítame sa o tom, ako vznikali Havlove hry a ďalšie texty, ako sa s nimi pracovalo v zahraničí; pozorujeme zrod dvoch zborníkov Havlových úvah a esejí – O ľudskú identitu (1984) a Do rôznych strán (1989).

V úhrne je to doteraz najpodrobnejšie svedectvo o tom, čo urobilo z Václava Havla vedúcu postavu disentu, opozície, a nakoniec občianskeho hnutia za slobodu a demokraciu pre všetkých; že to nebolo len jeho slobodné a oslobodzujúce slovo. Jeho listy viac než čokoľvek iné dokumentujú veľa drobnej práce, ktorú na seba Václav Havel bral a ktorú vykonával systematicky, svedomito, s plným nasadením. Dokazujú tiež, čo všetko inicioval, čomu dal konečnú podobu, ktoré aktivity koordinoval, koho bol schopný dať dohromady k spoločnému zápasu za slobodu, ako podporoval súlad, harmonizoval, uzmieroval radikály z jednej i druhej strany. A čo všetko a koho spájal a prepájal – nielen doma, ale aj cez hranice, v desiatkach listov do zahraničia, o ktorých je tu reč; prechádzali Prečanovými rukami, ktorý ich rozosielal k adresátom a sprostredkovával odpovedí.

Podobne plasticky sa v listoch zrkadlia všetky rozmery Prečanovho života, ktorý sa napínal ako „špagát“ medzi dvoma svetmi – svetom historika a tým, čo sám nazýval „current Czechoslovak agenda“, kde vystupoval striedavo alebo aj súčasne ako archivár, organizátor a administrátor, poštár či vlastne poštmajster, dopravca a šofér, svojho druhu pašerák, ale aj redaktor a vydavateľ textov iných autorov.

A tak sa čitateľ stáva svedkom niekoľkých zázrakov: zázraku intenzívnej komunikácie medzi domovom a exilom, zázraku zrodu dokumentačného strediska, a potom zázraku najväčšieho, pretože najďalekosiahlejšieho: zázraku návratu slobody do strednej a východnej Európy.

V úvode knihy editor prezrádza, čo bolo jeho najväčšou ambíciou: splniť nárok vedeckého vydania prameňov, ale súčasne urobiť knihu čo najzrozumiteľnejšie pre čitateľov, ktorému nebude slúžiť ako prameň na ďalšie štúdium. Tomu je prispôsobený poznámkový aparát (čo najstriedmejší), zaradenie príloh, rozčlenenie listov do siedmich kapitol uvedených stručným výkladom, prehľadným záhlavím. A štúdio Marvil, ktoré navrhlo grafickú úpravu a zaobstaralo sadzbu, sa postaralo o to, aby sa kniha dobre čítala, bola napriek svojmu rozsahu (856) strán bola ľahká a viazaná tak, že sa ľahko otvára a listuje a dá sa čítať aj v posteli .

Ako informáciu uverejňujeme tiráž knihy, jej obsah, súbor úvodných pasáží k siedmim kapitolám listov a ukážky z niekoľkých listov.
<br>