Vo svojom treťom dlhšom prozaickom diele z roku 1970 predstavuje Bernhard postavu Konráda a jeho manželku pripútanú na kolieskové kreslo. Konrád pred rokmi zakúpil opustenú vápenku kdesi v Rakúsku a uchýlil sa do nej preto, aby získal pokoj potrebný na spísanie štúdie o sluchu, "najfilozofickejšom zo všetkých orgánov", o ktorú sa už viac ako dvadsať rokov neúspešne pokúša. Spoločne so svojou ženou sa vo vápenke zabarikáduje, izoluje sa od okolitého sveta a pripravuje sa na spísanie epochálnej práce; ale čím viac sa na ňu koncentruje, chce ju konečne dostať z hlavy na papier, tým viac sa od nej vzďaľuje. V písaní ustavične troskotá, a tak sa ako posledný akt, ktorý môže (nielen jeho) životu dať zmysel, javí smrť: cez Vianoce, v deň narodenia Spasiteľa, Konrád svoju ženu zastrelí. O dva dni neskôr nájde polícia premrznutého muža vo vyschnutej žumpe; Konrád sa necháva bez odporu odviesť.
Román Vápenka je "hľadaním príčin" tejto smrti, príčin stroskotania písania, ale obsahuje aj témy deprimujúceho detstva, neznesiteľnej každodennosti alebo desivé idyly, ktorú predstavuje vápenka aj jej obyvatelia. Konrád a jeho žena sú pre Bernharda typickými protikladmi: on dáva prednosť Kropotkinovi, teda politike, ekonómii a činu, ona Novalisovi, teda poetickej existencii a kontemplácii; Konrádovo postihnutie duševné je protipólom telesného postihnutia jeho manželky.
O Konrádovom svete sa pritom dozvedáme z rozprávania zástupcu životnej poisťovne, ktorý skladá Konrádove výroky z krčmových tlachov, niekoľkých osobných stretnutí a hlavne zo svedectva dvoch správcov, ktorí mali ku Konrádovi najbližšie az ktorých rozprávania je možné - aspoň čiastočne - rekonštruovať, čo sa vlastne vo vápenca stalo.