Eseje tejto knihy, ktorej autorom je básnik a filozof Jozef Hrdlička (1969), vychádzajú z tézy, že prirodzeným životným postojom človeka je osamelá chôdza v krajine. Kontinuita chôdze, ktorá môže byť fyzickou analógiou kontinuity duševného života, otvára spôsob pohľadu na veci a ukazuje niektoré ich stránky, ktoré bežne zostanú v pozadí. Tento prístup dovoľuje autorovi za pomoci početných príkladov zo svetovej poézie jedinečným spôsobom popísať fenomény tzv. prirodzeného sveta, ako je štvorica tradičných živlov, noc, hora, les, aj ľudskú prítomnosť v eseji o tvári.