V poradí už deviata Křivánkova kniha poézie. Tvorí ju tridsaťpäť básní, pozostávajúcich až na drobné výnimky z iba ôsmich veršov. Pre zbierku je príznačná snaha o významovú kondenzovanosť, rytmickú bohatosť, osobitú metaforickosť a výrazovú úspornosť. Tieto tiché básnické meditácie sa zaobídu bez zbytočných slov či jazykových exkluzivít, básnik použitie každého slova náležite zvažuje. Verše na čitateľov pôsobia dojmom životnej autenticity, skutočnosti, ktorá sa rodí len z mnohokrát bolestne prežívanej reality. Ak vstúpime do stíšeného sveta nové knižky, zistíme, že dominantným časopriestorom je obdobie jesene a zimy a celá kniha je potom vnútornou bilanciou starnúceho básnika. Vrátka do ticha sú zbierkou majstrovskou a bez preháňania aj tým najlepším, čo doteraz autor napísal. V knihe sú využité výrezy z veľkoformátových grafík Miloslava Polcara, ktoré vznikali nezávisle od básníkovej poézie. Napriek tomu medzi výtvarným a literárnym dielom existuje tesná ideová a pocitová súvislosť a celkové vnútorné súznenie.