Kniha zahŕňa vzájomnú korešpondenciu medzi Jaromírom Šavrdom a jeho manželkou Dolores z rokov 1978-1984, kedy bol Jaromír opakovane väznený za vydávanie a rozširovanie samizdatovej literatúry.

Listy predstavujú dvoch jedincov spojených neokoralým milostným vzťahom, ale už aj podstatnou životnou skúsenosťou. Zachytávajú snahu o uchovanie slobody slova, súčasne obavy z cenzúry, ktorá by mohla správu pre toho druhého zadržať. Odhaľujú strasti, ktorým museli manželia, občiansky aktívni jedinci, za normalizácie čeliť. V čase internácie sa Jaromírovi Šavrdovi stávajú manželkine listy jediným kontaktom s vonkajším okolím. Obmedzený priestor väzobnej väznice, väzenských nemocníc i väzenia premieňajú stránky listov, plochu korešpondenčných lístkov a pohľadníc na virtuálny svet, v ktorom môžu manželia prežívať – hoci od seba oddelení – pocity spriaznenia, okamihy blízkosti, milosti. Súčasne umožňujú spoznávať ťarchu osamenia a neľahosť vzdorovať psychickým skúškam a nervovej záťaži súvisiacej s odlúčením. Vo väzení sa tak vlastne ocitajú obaja, aj keď v prípade Dolores nejde o štátne nápravné zariadenie, ale o dlhodobý intenzívny pocit osobnej neslobody.