Výbor z básnickej tvorby Ireny Žantovskej Záhrada sôch vznikol na pôdoryse zbierky z roku 2003 (prvé vydanie bolo tiež podkladom pre scénickú montáž poézie, baletu a animovaných koláží Miroslava Huptycha - CD s hudbou Tomáša Reindla na predstavenie vyšlo v roku 2010). Nejedná sa však o klasickú reedíciu, ale o vydanie rozšírené o rad básní nových, doposiaľ poväčšinou nepublikovaných, ktoré tak predstavuje básničinu tvorbu od 80. rokov po súčasnosť. Záhrada sôch sa teda rozšírila. Objavili sa v nej nové cesty a zákutia, ktoré vzbudzujú zvedavosť návštevníkov záhrady svojou neokázalou architektúrou, plnou náznakov ranných fantázii. Je to tá istá aj iná záhrada, lebo to nové v nej pôsobí tak prirodzene, ako by bolo od samého počiatku súčasťou záhrady pôvodnej, v ktorej (povedané s Baudelairem) farby, tóny a vône jedno sú, v ktorej: "Pre dozreté slová/ šplhám po stále/ tenších/ vetvách…" V ktorej sochy nie sú sošné, pretože majú schopnosť rozprávať v náznakoch polozabudnutých gest k tým, ktorí sú pripravení nechať poéziu vojsť do svojho vnútra, do svojej záhrady sôch, metafor a tajomstiev, ktoré trvajú, lebo mala dar dotknúť sa našich sŕdc.

Irena Žantovská (1963) je súčasnou profesiou vysokoškolská pedagogička, ale celoživotne predovšetkým divadelná režisérka. Vyštudovala v Prahe Divadelnú fakultu AMU, od roku 1990 realizovala vyše šesťdesiat réžií vrátane pražského Národného divadla. Jej divadelné práce vynikajú obraznosťou, dynamikou, kontrastnou až bizarnou poetikou, účelným, niekedy hravým, niekedy až ostro vyhroteným spojením hereckej akcie, slova, hudby, výtvarnej štylizácie. Je jej najlepšie na pomedzí tragédie a frašky, v každom pátose nájde zrnko irónia, ale aj v burleske objavia trochu vážnosti, snáď dokonca aj melanchólia. A taká je aj jej poézia.