"Ako by ktosi vypol veľmi jemnú, / takmer neznateľnú tkaninu / medzi nás a písané slová," píše Iva Jakimiv a po tejto jemnej, takmer nepoznateľnej tkanine - a niekedy snáď aj mimo nej a za ňu - nás vedie. Priestor, v ktorom sa ocitáme, je priestorom určitým spôsobom zovretým: básne akoby boli napísané v jednom čase a mieste, akoby prýštili z jednej životnej situácie – ale pritom je celkom samozrejme a prirodzene zasadený v krajine, v živloch aj v meste. Táto ucelenosť a zaokrúhlenosť zbierky, spolu s čistým tónom, ktorý charakterizuje jej dikciu, vytvára nevšedný čitateľský zážitok. Jednotlivé obrazy a metafory sa nesnažia o povinné novátorstvo, ako to niekedy bývame v mladej poézii svedkami. V kontexte súčasnej českej poézie nemôžeme autorku zaradiť do určitej skupiny, k tomu či onomu zavedenému spôsobu písania, čo chápem ako pozitívum. Tu počujeme svojbytný hlas, majúci svoju poetiku - iste a zreteľne poučenú z čítania, ale napriek tomu nezameniteľnú: tento "čistý tón" si nepomýlime s iným.