Svet sa schováva za slová, za reč, do žiareči, alebo naopak – až reč dáva svetu život. V druhej zbierke Renaty Bulvovej je od oboch a pritom dohromady: nachádzajú jemné paradoxy každodenné, všedné existencie, jej mimovoľné kúzla, radosti i smútky.
Naučili sme sa byť zlí / hovoriť čo nám na jazyk prišlo / a nevidíme že smiech ostatných / kĺže ako po nanukovom drievku