Slovo sa stalo telom, telo naše nech sa stane Slovom. Myslím, že takáto prosba aj výzva je prvotným impulzom poézie Zdeňka Volfa. Poézia proti zničeniu ľudského slova, už takmer dokonanému. Básnik vie, že len premenou vlastnej bytosti môže jeho slovo nadobudnúť takú tvorivú moc. Radikálnou metamorfózou, silnou natoľko, aby bolo prenikavé ako prvky vznikajúceho slnka. Metamorfóza je vedomá, reflektovaná, všestranná, pokorná aj neústupná. Metamorfóza láskou. V českej poézii má Zdeněk Volf myslím najbližšie k svetu Bohuslava Reynka, k jeho obrazom z vidieckeho života premieňaným vnútorný september srdca na sväté výjavy. Vybral si okolnosti ťažšie o to zvláštne zamestnanie na pokraji pekla, do ktorého moderná spoločnosť vrhá zvieratá kedysi domáce. Volfovo básnické vybavenie je bohaté, vedúce, živené poéziou českou, svetovou, východnou. A tiež obrazy a blízkosťou maliarov. Jeho básne sú "vo vzťahu", ako sám napísal, hovorí s druhým, o druhom. A o všetkom. Tak žasne od píly – a človek sa čuduje, nakoľko sa jeho slová navzájom môžu oplodňovať zmyslom.