Kučera debutoval v roku 2000 zbierkou Samomluvy. V tomto sympaticky útlom literárnom prológu predstavil základný tón svojej poézie: neokázalosť. Kritika sa zhodla na tom, že Kučera hovorí tichým, sústredeným hlasom a že jeho básne sú máloslovné a krehké. Ktosi dokonca veľmi presne poznamenal, že jeho verše „ako by boli zaznamenané na voskovom valčeku prvého fonografu – stačí ho neopatrne uchopiť a záznam je navždy stratený. A čo zaznamenáva Kučerova ihla? Jedná sa, podobne ako v knižke prvej, o drobné básnické záznamy; samohovory i fragmenty hovorov, pripomínajúce básnický denník, sú to úlomky z prúdu času, záchvevy chvíľ, ony kolárovské "dni v rokoch a roky v dňoch"...
(Miloš Doležal)