Václav Daněk (1929) je príslušníkom básnickej generácie, ktorej "detstvo bolo poznamenané skúsenosťami vojny a nacistickej okupácie a ktorí vstúpili do rokov svojej dospelosti v rokoch neblahých drastických zvratov, predznamenaných februárom 1948," ako píše v doslove k Baladám a svíz. A pretože jedným z hlavných významových žriedlov Daňkových veršov je pamäť, sú verše a ich smerovanie v Daňkovej siedmej básnickej zbierke významovo predurčené práve reflexiou vojnových spomienok, generačných zápasov i naivít, portrétov radu básnických priateľov a holdov láskam, či už skutočným alebo literárnym. Václav Daněk je vedľa svojich doterajších zbierok Ako sme liali zvon /1978/, Svet sú dva /1982/, Dom sonetov /1983/, Gazely a bicykle /1990/, výboru Zostup z hory /1999/, knihy-veršovaných receptov Čarovary /2000 / a Z hnoja snov tebe /2006/ predovšetkým významný prekladateľ a kultúrny organizátor (Umelecká beseda, PEN-klub). Prekladanie znamená pokoru i disciplínu, a tak v jeho poézii vidíme aj dnes nebývalú formálnu virtuozitu (vence sonetov a i.). Organizačný duch potom znamená predovšetkým energiu a nezištné priateľstvo. Oboje nájdeme vo vrchovatej miere aj v predkladanej knižke.