Vývojovo ucelená a filozoficky zovretá poézia Otokara Březiny, básnika duše, svetiel a tónov, tajomstva, extázy i sklamania, predstavuje vrchol metafyzického symbolizmu v českej literatúre, kedy umenie v jeho univerzálnosti, syntetizme a absolutizácii bolo vnímané ako najvyššia forma duchovnej. Spôsob, akým sa Březina zmocnil slov, aby prostredníctvom ich obraznosti, hudobnosti, mnohoznačnosti i doteraz netušených asociácií vyjadril svoje vízie, dojmy a city, vzbudzuje úžas aj dnes. Jeho básnickú cestu od mytologizácie bolesti ku stupňovanej abstraktnosti, od individuálnej melanchólie k nadosobnej harmónii vytýčilo päť, v rozmedzí rokov 1895-1901 vydaných básnických kníh (Tajomné diaľky, Svitanie na západe, Vetry od pólov, Stavitelia chrámu, Stavitelia chrámu, , nedokončenej zbierky obsahuje prítomný zväzok. Ich analýzu spolu s odpoveďou na otázku, v čom spočíva význam Březinovho diela pre dnešok, predkladá súčasnému čitateľovi vo svojej sprievodnej štúdii Josef Vojvodík.