Ak má Európa dnes jednu kultúrnu metropolu, potom je to Berlín. Zdá sa, že sem dnes všetko smeruje, že tu sa všetko prepája, navzájom inšpiruje, rodí, borí, padá a znovu rodí.
Áno, presne ako píše Aleš Šteger vo svojej poetickej berlínskej mozaike: Berlín nesie prekrásne prekliatie mesta v neustálom vznikaní. Šteger tu rok žil. V knihe sa prechádza po šedivých uliciach, nákupných triedach i blších trhoch, stráca sa vo fujavici, v baroch i nenápadných dvorcoch, blúma po starých cintorínoch i veľkých, podivne prázdnych bytoch.
Je citlivý pozorovateľ a presne vníma aj nepokoj tohto miesta, ono večné zemetrasenie, na ktoré je Berlín odsúdený. A tak sa z prítomnosti počas pár viet, počas jednej jedinej krátkej chvíle, prepadne do minulosti.
Prehrabe sa sutinami, pozoruje "prázdne patróny uhasnutých striel" a nachádza prekvapivé súvislosti. Šteger ale nielen počúva a pozoruje, sám tu tiež niečo zanecháva. Mesto sa doňho odtlačilo a on sa vytlačil do mesta. Napísal jeden z najpôsobivejších berlínskych portrétov posledných rokov.