Predposledný román Fjodora Michajloviča Dostojevského (1821 – 1881) bol marxistami a najmä Gorkým a Lunačarským roky odsudzovaný ako pamflet brokujúci proti revolučnej akcii, ale svetoznámemu znalcovi temných pohnútok ľudskej duše v ňom išlo predovšetkým o to, ako a či vôbec démonmi. Inšpirovaný procesom s anarchistom Nečajevom, ktorý ako zástanca bezohľadných praktík boja pripravil o život svojho oponenta z ilegálneho hnutia, vytvoril spisovateľ rozsiahly portrét generácie, ktorá v snahe vymaniť sa z rutinnej morálky a kultúrnych vzorcov svojich rodičov teraz váha medzi módnym mysticizmom. rozvracateľským násilím a pokornou dôverou v dobro. Toto obrozovanie sleduje Dostojevskij prostredníctvom provinčnej kroniky, v ktorej nenápadný pozorovateľ zaostril na trojicu mužských protagonistov: bezstarostného dandyho Stavrogina, zakomplexovaného radikála Kirillova a mocichtivého pletichára Verchovenského, ktorých výstrelky sú podrobované všeobecnejším skúškam cti a lásky. Dielo z roku 1872, rozvíjajúce množstvo motívov z Idiota a predvídajúce rodinnú tragédiu Bratov Karamazových, býva označované za autorovo najkrutejšie. V roku 1988 ich na filmové plátno previedol režisér Andrzej Wajda.