Napriek verši nevstúpila by som do trinástej komnaty, práve v toľkej komnate, zdá sa, Irena Dousková zbierku Bez Karkulky napísala. Hoci básňam nechýba zľahčujúci vtip, chvejú sa permanentnou úzkosťou z absurdného a krutého sveta, do ktorého sme nepýtaní vrhnutí az ktorého sme neskôr opäť vyvrhovaní - snáď len Boh vie prečo a kam. A nie je to úzkosť len dohľadajúca, ale aj súcitiaca: Stále sa vraciam do bodu nula / Bod nula / je mínus šesť miliónov. Dúzková je však aj básničkou nádeje: hoci zdá sa začasté všetko stratené, ak nie rovno zatratené, napriek tomu modliť sa neprestanem.