Kniha Bezcitnosť je venovaná mame, sestre, dcéram, našim babičkám, tetuškám a priateľkám. Smelo si ju však môžu prečítať aj muži. Ak máme v prípade prozaického debutu Martyny Bundy hovoriť o ženskej literatúre, ide o literatúru surovú, nesnivú, nemagickú, neupravenú, drsnú, pravdivú a často ľudskú. Ide o lakonicky úsečný text, v ktorom nie je ani slovo navyše. Autorkin debut je možné prirovnať k tematike kníh Olgy Tokarczukovej, chýba mu však akýkoľvek mysticizmus. Charakterizuje ho predovšetkým stretnutie starých dedinských poriadkov s mestským svetom, rovnako ako druhej svetovej vojny s povojnovou dobou v podobe nového ľudového Poľska. Kniha pojednáva o živote starnúcej Rozely a jej troch dcér - Gerty, Trudy a Ildy; každá z nich trpí istým druhom „bezcitnosti“ a každá z nich má tiež určitú vnútornú stopku, ktorá hranice onej bezcitnosti reguluje. Bezcitnosť nie je len dobre napísaná sága o ženách z oblasti Kašub. Je to príbeh o ťažkých povojnových časoch, o vidieckych tradíciách a rituáloch, o nájdení svojho miesta vo svete, o budovaní vlastnej identity a konečne o šťastí.

Dych vyrážajúca ženská sága z povojnového Poľska.



Vydanie knihy podporil Poľský knižný inštitút.