Niektorým čitateľom môže Guy Viarre privodiť dočasnú stratu dychu, stratu reči. Každý jeho fragment v sebe skrýva nebezpečenstvo mozgovej mŕtvice, po ktorej sa človek musí znova učiť hovoriť. Jeho básne o jednom, dvoch, piatich veršoch sú pahýľmi povrazu, ktorý sa s čitateľom-obesencom odtrhne tesne predtým, než stratí vedomie. Intenzita týchto zášľahov možno vyplýva aj z toho, že nám pod nohami schválne podčiarkuje stoličku zmyslu. Ponárame sa do týchto textov fatálne sami. Ale na hladinu sa vraciame premenení a aj ostatní môžu z ničoho nič chutiť inak.

Guy Viarre (1971, Albert - 2001, Tarbes)
V mnohých ohľadoch posmrtný francúzsky básnik. Veľmi radikálne pristupoval nielen k písaniu (starší text, s ktorým už nebol spokojný, bol schopný nemilosrdne preškrtať až na dreň), ale aj k životu, ktorý podobne nekompromisne škrtol samovraždou. Väčšinu jeho textov pripravil na vydanie z krabíc s pozostalosťou jeho blízky priateľ Cédric Demangeot.