Martin Fahrner je živým dôkazom toho, že autor, ktorý neustále nepublikuje, je mŕtvy. Ale zároveň aj dôkazom toho, že keď napíše knihu, ktorá sa čitateľom usadí v povedomí, nie je to tak celkom pravda… To sa Fahrnerovi podarilo hneď „prvotinou“ Steiner alebo Čo sme robili z roku 2001. Na ňu o tri roky neskôr nadviazal ešte útlu Pochabosťou doktora vinnetouológie, načo sa na dlhých desať rokov odmlčal.
Teraz sa vracia prózou, ktorá zachytáva Európu po páde železnej opony, Európu otvorenú, Európu, kde si už každý musí zatvárať vrátka sám, bez bračeka. Týmto svetadielom v knihe Martina Fahrnera putujú kríženci "bezdomovcov" a tých, ktorí z domova neustále utekajú. Pričom autor nemá ambíciu stvoriť veľkú fresku o Európe, kde by bolo "všetko", ale chýbalo by tomu to hlavné - ľudský rozmer.
Ako v predchádzajúcich knihách ide totiž Fahrnerovi predovšetkým o ľudí – má svoje postavy rád a fandí im. To ale neznamená, že by ich osudy idealizoval. O to viac im potom musia držať palce, aby našli cestu… kam? Domov, do svojho srdca... Nikto iný asi dnes v českej literatúre nevie byť voči svojim hrdinom taký empatický a zároveň natoľko presný v popisoch súčasného života vo svete, v ktorom človek môže robiť takmer čokoľvek, ale málokedy tým niečo zmení.