O blšom cirkuse písal vo svojich Pražských dobrodružstvách pred storočím Egon Ervín Kisch. Teraz o ňom píše Ján Pavol. Navonok má každý z nich to svoje: Kisch zábavu, púťovú kuriozitu, ľahko bizarnú atrakciu pre deti, Pavol potom tiesnivú prechádzku po vlastnom osude, stopovanie seba samého labyrintom, v srdci ktorého sa trochu škodoradostne pošťuchujú láska a smrť. Spoločný menovateľ oboch je ale jednoznačný: blší cirkus riadi vždy niekto iný. Rovnako ako v toľkých prípadoch naše životy. Nevyrástli sme z ničoho, sme vetvy v korune stromu s mohutným kmeňom a korene hlboko v zemi. Rezonuje v nás nielen súčasnosť, ale aj minulosť; a niekedy brutálnou, neľútostnou silou. Zostáva jediné: zložiť si ohlávku, nech je akokoľvek pozlátená, a zmiznúť z toho cirkusového plácku čo najrýchlejšie preč - k sebe. Zbaviť sa závislostí, prestať prijímať aj odovzdávať vinu. Narovnať sa a byť už len sám sebou.