Po praslici vymierajú kráľovské rody, ale tiež, buď mi odpustená tá vecne nesprávna aktualizácia, sa rodia, veľmi, veľmi zriedka, básnienky. Tých paradoxov a protihovorov by však mohlo byť viac: človek sú vždy dvaja. Muž a žena. Ale čo keď sú obaja v žene, v jednej žene! Môže sa tomu hovoriť striedanie rodových perspektív lyrického subjektu, ale nebude to tak bolieť. Nie je rozdiel v citlivosti otvorenej rany a otvoreného ženského lona. Rozboľavé duše. Pre úľavu sa ponáhľa na hranici slov a dychu. Do Holanie? Za zlomeným slovom leží, možno, nový význam, za ulomeným dychom...čo vlastne? Čo vlastne o tom tam vieme? A tak sa vráťme radšej k tým slovám, ohýbaným, spájaným, lámaným a trhaným. Nie, že by nás bolela menej ako pretrhnutý tep, ale, na rozdiel od vyliatej krvi, zostávajú.
Človek, to sú dva: Marcela ... Piatkov á
Edícia poézie Hosť, sv. 81.