Fínsky básnik, prozaik a prekladateľ, komunista a opilec, enfant terrible fínskej literárnej scény, strávil na prelome rokov 1966 a 1967 dva mesiace v Prahe. Pobýval v malom vypožičanom byte na Újezde, kde nešla elektrina a spoločný záchod bol vonku na pavlači, čas trávil po krčmách, kde sa dával do reči s miestnymi aj s cudzincami, blúmal po neznámom meste a pozoroval jeho obyvateľov. Text rovnako ako u dublinského Listu pre moju ženu reflektuje autorovu snahu porozumieť svojmu okoliu sprevádzanú krátkymi, mimochodnými postrehmi, do ktorých sa primiešava búrlivé vnútorné dianie. V cudzom prostredí sa o to viac hlásia potlačené výčitky, autor vedie dialóg s blízkymi osobami, najmä so ženami, do prítomnosti sa prelína minulosť.