Kniha sa zaoberá auditívnymi formami básnickej tvorby, a to predovšetkým vo vzťahu k experimentálnej poézii šesťdesiatych rokov minulého storočia. Dôležitú úlohu vtedy zohralo nové médium: audiopások. Táto mediálna platforma otvorila tvorcom úplne nové kompozičné možnosti: zvuk bolo náhle možné precízne strihať a lepiť, mixovať, rôzne kompozične spracovávať. Oblasť fonickej poézie sa v našich podmienkach síce nemohla rozvinúť naplno, bola brzdená konzervatívnym mediálnym prostredím socialistického štátu, avšak to, čo tu vzniklo ako na profesionálnej, tak aj na amatérskej báze, má v rámci experimentálnej poézie zásadný význam. Kniha skúma okrem iného auditívne kreácie Ladislava Nováka, Jozefa Hiršala a Bohumily Grögerovej, Jiřího Kolářa, Jiřího Valocha či napríklad Milana Nápravníka, a to v kontexte nielen českom, ale aj medzinárodnom (najmä česko-nemeckom). Pojednáva o kompozíciách, ktoré boli často považované za stratené, prípadne o ktorých existencii sa vôbec nevedelo. Súčasťou knihy sú tiež unikátne zdigitalizované záznamy pôvodných magnetofónových nahrávok.