Touto zbierkou autor nadväzuje na tri rôznorodé tradície: prvé sú literárne či maliarske cykly inšpirované ročným kolobehom, druhú ľudový žáner knižných kalendárov, obľúbený najmä v devätnástom storočí, a tretie francúzske alebo villonské balady. Táto ťažká lyrická forma, ktorú pestovali básnici vo Francúzsku už od trinásteho storočia, má v češtine krátku, ale pomerne bohatú históriu. Okrem množstva prekladov Villonových básní k nej patria aj pôvodné diela, na prvom mieste 52 horkých balád večného študenta Roberta Davida (1936), ktorých skutočným autorom bol Vítězslav Nezval. Michal Horáček hľadá v rámci villonskej balady (ktorú tvoria štyri slohy o celkom dvadsiatich ôsmich veršoch s tromi opakujúcimi sa nádchami a refrénom) čo najpestrejšie možnosti variácií. Pracuje s rozmanitými vrstvami slovenčiny, skúša rôzne rytmy a rýmové sekvencie. Francúzsku baladu krížia s inými žánrami buď klasickými, ako je ľudová pieseň, legenda či lyrickoepická balada, alebo populárnymi, napríklad s kramárskou piesňou alebo so sloganom hokejových fanúšikov. Spolu s premenami ročných čias a krajiny sa v knihe striedajú rôzne hlasy, ku ktorým okrem juniorov, seniorov, existenciou usporiadaných aj nesolidných patrí český fúzač alebo Pražské Jezuliatko.