Láska - smrť - Boh. Trojuholník úplnosti a zároveň orné pole poézie. Zbierky Víta Slivy sú si v mnohom podobné, a napriek tomu v každom z jeho štrnástich opusov nájdeme niečo navyše. Tu je to časová žatva. Rozviata obraznosť ustupuje zovretejšiemu tvaru, v ktorom je aj miesto pre zámlky a gnómy. Za prvým slovom z onoho trojuholníka pociťujeme pálčivosť, pred ktorou nie je kam utiecť. Druhé slovo si básnik stále viac pretvára na čas – koľko ho ešte mám a prečo neubieha pomalšie? A za tretím sa schováva slovo samo, poézia vo svojom sebazrkadlení. Sama sebe účelom? Áno aj nie. Je to tiež slovo, ktorým niekam chcem patriť; slovo, ktoré chce byť počuté. Sursum corda. Hor sa srdca. Hor sa slovo… a leť. Však ty už vieš ku Komu.