Jedlan, Marr, Kataj, Kajom – to nie sú mená chlapcov z klubu, ktorý sa inšpiroval pri Rýchlych šípoch. To sú prezývky Chodcov zelene: Jána Řezáča, Jozefa Prošku, Jaroslava Rýchleho a Miloša Hájka. Ide o jednu z menej známych a literárnohistoricky doposiaľ pominuteľných básnických skupín, ktoré fungovali ilegálne v Prahe počas druhej svetovej vojny a tesne po nej. Nadväzovali predovšetkým na predvojnový surrealizmus, ktorý neskôr prepísali vlastným tvorivým vkladom na takzvaný monštrualizmus. Z dlhého radu realizovaných samizdatov sú niektoré nenávratne stratené, iné sa zachovali. A práve všetky tie dochované – vedľa titulných Chodcov zelene ide o zborníkov Medzitým, Ochranné prostriedky, Schopnosť skutočnosti, Záchody a PF 49 – sú zhromaždené v tomto zväzku.