Márinke Páternosterovej sa stane to, čo je dnes bohužiaľ celkom bežné, príde nečakane o prácu. Napriek tomu, že dôvod, pre ktorý musela okamžite opustiť polikliniku aj miesto zubnej laborantky, je viac než podivný, snaží sa vyrovnať so situáciou po svojom. Čas, ktorý musí zrazu tráviť sama doma, naplní sledovaním čiernobielych filmov, pokúša sa zmapovať históriu svojej rodiny, občas sa nechá manželom prehovoriť na návštevu starých známych alebo na pozeranie divadelného predstavenia, v ktorom hrajú priatelia. Keď sa jej podarí nájsť miesto redaktorky v bulvárnom časopise s trochu ironickým názvom Dolcevita, chvíľu sa zdá, že všetko je, ako má byť. Ale čo sa zdá, je sen. A v prípade Márinky naozaj veľmi zlý sen. Čínsky múr medzi tým, čo je na prvý pohľad normálny, a tým, čo začína vyzerať ako prvé známky duševnej choroby, rastie pomaly, ale neúprosne. Múr postupne hrdinku oddeľuje od skutočnosti a drží ju v pokrivenom svete, kde všetko prebieha podľa úplne inej logiky. Všedné situácie videné narušenou psychikou nadobúdajú nevšedné rozmery a zlovestné významy.

Za svoju prvú prózu získala Stanka Hrasteljová v roku 2012 slovinskú nakladateľskú cenu Modra ptica. Téma k nej prišlo samo, jej otec totiž trpel schizofréniou, a choroba tak pozná zblízka.
"Je to röntgenová snímka toho, ako som jeho chorobu prežívala ja sama."

Autorka, ktorá bola do vydania prózy v Slovinsku známa a uznávaná ako básnička, si myslí, že aj v románe je jej básnický prístup poznať: „Písala som román rovnako, ako píšem básne. S textom som pracovala a kriticky som obracala každé slovo tak, aby vety zneli melodicky. Dlhá súvetie a myšlienkové skoky."