Básne Kataríny Komorádovej nepochybne upútajú čitateľov svojim zdržanlivým civilným tónom, nemnohomluvnosťou, niekedy až lapidárnosťou výrazu, ktorý len podčiarkuje ich skrytú ale napriek tomu pôsobivú, potenciálne výbušnú emocionalitu. Surovo pesimistické líčenie každodenných hororov a "príbehov obyčajného šialenstva" je u autorky vyvážené početnými zábleskami nefalšovane básnického videnia a cítenia reality. Celá zbierka sa vyznačuje zrelosťou prejavu a predovšetkým vzácnym zmyslom pre detail. Autorka však nepíše podľa nejakého vopred vykalkulovaného návodu: Jej básne raz vyúsťujú do precíznej pointy, inokedy zase akoby "prestávajú v najlepšom" a vyznievajú do stratena, čím nabádajú čitateľov k domysleniu textu ak spoluúčasti na jeho vytváraní a prežívaní.